Novodobí rodičia ... prosím, nemajte viac detí.

Autor: Bianka Nagyová | 18.8.2016 o 0:00 | (upravené 18.8.2016 o 23:59) Karma článku: 2,53 | Prečítané:  202x

Budovanie kariéry = zanedbávané dieťa. Snaha a získanie finančných prostriedkov prostredníctvom rodičovských prídavkov = veľa zanedbávaných detí. Ľudia,prečo to robíte?

V prvom rade, dovoľte mi ospravedlniť sa rodičom, ktorí si prečítali iba titulok môjho (dúfam duchaplného) článku a cítia sa byť urazení. Nie, netýka sa to všetkých rodičov. Aj v dnešnej dobe existujú rodičia, ktorí do svojich potomkov vštepujú tradičné hodnoty života a nechcú z nich vychovať materialisticky zamerané hovädá, alebo kriminálnikov. Ale bohužiaľ, je ich stále menej a menej.

Čo ma donútilo dať tomuto článku tak veľmi expresívny, negatívne zafarbený titulok? Jedna veľmi, skutočne veľmi nepríjemná udalosť, ktorej by som už nikdy viac nechcela byť súčasťou ani svedkom.

S rodičmi bývam v rodinnom dome, v pomerne pokojnej dedinke na juhozápade Slovenska. Občas nejaká vražda, občas nejaké vlámanie - čo už, žijeme v 21. storočí, ale žije sa tu naozaj dobre. Pred niekoľkými rokmi sa mojim rodičom podarilo zatraktívniť náš poschodový domček, natrieť a pekne upraviť plot, vymeniť starú bránu za novú ... pekne krôčik po krôčiku, z roka na rok to tu vyzeralo lepšie. Výmena okien, nová fasáda, krásny trávnik pred domom, vyrúbané staré stromy, zasadené novučičké mladé pekné ovocné stromčeky ... človeka robí šťastným, keď vidí ako jeho majetok rozkvitá pod jeho vlastnými rukami. A potom príde udalosť ako táto.

Bol pekný slnečný deň, nasledoval príjemný, nie horúci ani nie priveľmi chladný večer. Prišla som domov z práce podvečer, keď som si všimla, že mama nevrlo vykrikuje z okna na nejakých mladých faganov, ktorí kradli slivky z mladých stromčekov - nebolo ich na nich veľa. Mávla som nad tým rukou - no a čo, veď ja som tiež kradla čerešne a orechy a tiež na mňa vykrikovali ľudia z okien - krásne mládí.

Potom som zistila, že od môjho detstva po detstvo, ktoré žijú deti súčasnosti, sa toho veľa zmenilo. Moji rodičia nemali ťažké srdce na deti, ktoré kradli slivky. Vadili im deti, ktoré po napomenutí neodišli, ale začali zapárať ešte viac. Slivky naďalej trhali, ale nejedli ich. Hádzali ich po zemi, trhali konáre. Smutný pohľad pre niekoho, kto tie stromy zasadil, polieval.

Po ďalšom napomenutí vôbec neváhali prejsť k vyhrážkam. Citujem: ,,Len poďte sem, budeme vás kopať kým sa neprestanete hýbať." - Veta vyslovená mladým faganom (sediacim na bicykli) , adresovaná vyše 50 ročnému človekovi!!!

Hovorte si čo chcete, každá mladá generácia je svojím spôsobom rebelská. Ale nikdy by som si nebola myslela, že sa mladý človek zníži na takúto úroveň.

Potom, ako si ten, koho chceli kopať, zobral bicykel, a rozbehol sa za nimi, chalani sebavedomie razom stratili a odrazili sa takým tempom, až sa dvaja z nich z bicyklov zváľali a ten ,,skoro dokopaný" si tie dva bicykle zobral domov so slovami: ,,Príďte si po bicykle s rodičmi!". Myslím si, že celkom férový prístup.

Myslíte si, že je koniec? Ani zďaleka nie. Namiesto toho, aby deti odišli pre rodičov, ako sme to predpokladali, postavili sa pred našu bránu, a vyhrážky sa stupňovali. Namiesto toho, aby sa ospravedlnili za to, čo spáchali, dvíhali prah našej trpezlivosti do nevídaných výšin. Prah bol prekročený faktom, že chalani začali kopať do našej novej brány - najnovšia inovácia, čo sa nášho majetku týka.

Otec - áno, ten, ktorého chceli dokopať - nevidel iného riešenia ako zavolať policajtov. Rozhodol sa pre trochu miernejšie riešenie - zavolal svojmu známemu - policajtovi, bývajúcemu neďaleko nás. Na naše nešťastie, práve nemal službu, ale neváhal ani chvíľu a zavolal svojim kolegom.

Situácia sa začala stupňovať, zdalo sa nám, že deti behali po vonkajšom dvore, vyhrážali sa nám výbušninami (akčáky sú in aj dnes), rozbitím okien, atď. V tom sme začuli len hlasnú ranu a dospelý mužský hlas. Čakali sme na policajtov, žiadne svetlá sme nevideli, takže sme nevedeli čo sa deje.

Po čase sme sa odvážili vyjsť von. K bráne k nám pripedáloval policajt v civile - otcov známi - oblečený celý v čiernom, s kuklou na hlave a s gumenou tyčou. Ten človek má u mňa neuveriteľný rešpekt a vďaka nemu som na malú chvíľu zmenila pohľad na policajtov ako takých. Bol ochotný večer po 21:00 obliecť sa a prísť sa pozrieť čo sa deje, hoci nemal službu - on vôbec nemusel - takto to vyzerá, keď niekto robí svoj dreamjob.

Každopádne, situácia s deťmi sa na chvíľu zmiernila. Dvaja z ôsmych chlapcov sa odvážili prísť k nám - samozrejme, veď nemali bicykle a keby prišli domov bez nich, dostali by prinajmenšom výprask. Bicykle sme im vrátili, deti - mimochodom, vystrašené na smrť - poslušne nadiktovali policajtom mená a adresy svojich kamarátov s cieľom navštíviť ich príbytky a vysvetliť im, že za predpokladu, že budú vo svojich počinoch pokračovať, môžu za pár rokov skončiť vo väzení. Mená nadiktované - problém vyriešený - mysleli sme si.

A v tom prišla chvíľka, ktorá ma znovu uistila v tom, že môj pohľad na väčšinu policajtov nebol vôbec mylný (znovu platí  - výnimka potvrdzuje pravidlo). Jeden z policajtov (bohužiaľ ten krajší) vypustil z úst vetu: ,,No čo z toho bude ... Nič, veď sú maloletí" - podotýkam, povedal to v prítomnosti tých dvoch chlapcov. To znamená, že celá naša viachodinová snaha, presvedčiť mladých ľudí, že keď sa nebudú správať menej deviantsky, môžu skončiť ako spodina našej civilizovanej spoločnosti, ktorá nebude mať nikdy žiadnu budúcnosť a snaha vysvetliť im, že ľuďom sa nemá ubližovať a škodiť im na majetku bola úplne márna. Pokazil to jednou jedinou vetou.

Na moje prekvapenie ale policajti svoj ,,prísľub" dodržali a skutočne sa vybrali navštíviť rodičov detí.

Celé sa to skončilo tým, že na druhý deň sme sa dočkali ospravedlnenia od dvoch detí spolu s rodičmi. Od tých dvoch detí, ktorí pravdepodobne neniesli vinu za tento skutok spolku výtržníckych detí, boli to tie typické obete z dobrých rodín, ktoré sa zaplietli do zlej partie - poznáte to.

Čiže deti, ktoré boli skutočne zodpovedné za náš veľmi nepríjemný večer, utiekli a zodpovednosti sa nechytia ani len cez rukavice. Boli to deti s rodiny, ktorá je pomerne mnohočlenná. Preto sa pýtam - prečo majú ľudia 7 detí, keď sa im očividne nestíhajú venovať? Kedy sa od týchto rodičov dočkáme ospravedlnenia? Alebo sa dočkáme akurát tak toho, že o pár rokov budú hlásiť v televíznych noviných ďalšiu vraždu, výtržnosti?

Jedna vec je, že ľudia v 21. storočí odkladajú rodičovstvo na neskôr kvôli budovaniu kariéry, čoho dôsledkom je rapídne klesanie natality. Ale skutočne stojíme o to, aby mala naša krajina veľa obyvateľov, za cenu toho, že väčšina z nich bude takto vychovaná? Prečo podporujeme tieto rodiny? Ako môžme dovoliť, aby boli dávky od štátu tak vysoké, že sa týmto ľuďom bez chrbtovej kosti oplatí radšej porodiť desiatky detí, ako si nájsť prácu?

Ale Nemci vyriešili aj tento problém! Dovezme migrantov!

Bravo Európska únia a 21. storočie! :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?